Ako bolo v škôlke? 5 hravých spôsobov, ako sa rozprávať o pocitoch

„Ako bolo?" „Dobre." „Čo ste robili?" „Nič." Podľa tohto rozhovoru sa v škôlke celý deň nič nedeje. A predsa odtiaľ prichádza dieťa s obrázkom, pieskom v topánkach a veľmi silným názorom na večeru.

Končí sa september. Ranný odchod už možno vyzerá o trochu pokojnejšie. Alebo stále hľadáte papučky, hoci ste ich včera položili presne tam, kde ich nikto nemal prehliadnuť.

Rodič by rád vedel, ako sa dieťa cíti. Či si našlo kamarátov. Či mu niečo nebolo ľúto. Dieťa si však po príchode domov možno želá najmä napiť sa, najesť a chvíľu nemať žiadne otázky.

Pri troch deťoch sa hodí pamätať aj na to, že každé rozpráva inak. Jedno začne už vo dverách, druhé pri hre a tretie si na dôležitú udalosť spomenie večer, keď máte jednu nohu mimo detskej izby.

Rozhovor o pocitoch sa dá pozvať do hry. Jemne, bez požiadavky na okamžitú odpoveď.

Najprv chvíľa na pristátie

Otázka „Ako bolo?" je široká. Dieťa má z celého dňa vybrať udalosť, vybaviť si ju a nájsť slová. Keď je unavené, môže to byť jednoducho priveľa.

Skúste mu po príchode dopriať známu rutinu. Odložiť veci, napiť sa, chvíľu byť spolu. Až potom ponúknite niektorú z nasledujúcich hier.

Nemusíte ich prejsť všetky. Nie sme na porade o mesačných výsledkoch.

1. Ktorá tvár sa dnes podobá tvojej nálade?

Nakreslite niekoľko jednoduchých tvárí alebo použite emocionálne pečiatky. Rozložte ich pred dieťa.

Môžete začať sami: „Ja sa teraz cítim unavene. Vybrala by som si túto tvár. Chceš si tiež nejakú vybrať?"

Ak si vyberie, nežiadajte hneď vysvetlenie. Ponúknite: „Chceš mi o nej niečo povedať?"

Dieťa môže vybrať aj dve tváre. Počas jedného dňa sa predsa dá tešiť na kamaráta a zároveň smútiť za rodičom.

Výraz na obrázku berte ako podnet na rozhovor. Rovnakú tvár môžu deti chápať rôzne; dôležité je, čo o nej povie konkrétne dieťa.

2. Medvedík ide do škôlky

Vezmite plyšáka a vytvorte krátku situáciu: „Medvedík prišiel do triedy. Chcel stavať, ale kocky už používal niekto iný. Čo by mohol urobiť?"

Nechajte dieťa príbeh rozvíjať. Môžete sa spýtať, ako sa medvedík asi cíti alebo koho by mohol poprosiť o pomoc.

Rozprávanie cez postavičku ponúka odstup. Dieťa sa môže venovať situácii bez toho, aby muselo hovoriť o sebe.

Z príbehu však automaticky nevyvodzujte, čo sa v škôlke stalo. Medvedík môže riešiť skutočnú skúsenosť aj úplne vymyslenú zápletku. Niekedy jednoducho potrebuje lietajúci traktor.

3. Vytvor pocit z plastelíny

Ponúknite modelovaciu hmotu: „Ako by dnes vyzerala tvoja nálada, keby mala tvar?"

Môže vzniknúť guľa, placka, tvár alebo niečo s dvanástimi nohami. Dieťa môže náladu pomenovať, zmeniť alebo len pracovať s hmotou.

Ak chce, pridajte aj odtlačok z emocionálneho valčeka. Pýtajte sa na jeho výtvor: „Čo mi o ňom chceš povedať?"

Farbu ani tvar nevykladajte namiesto dieťaťa. Čierna guľa môže byť čierna preto, že ostatnú plastelínu práve používa súrodenec. Rodinná logistika vie vysvetliť veľa umeleckých rozhodnutí.

4. Jedna príjemná a jedna náročná chvíľa

Pri večeri alebo pokojnej hre ponúknite jednoduchú výmenu: každý môže povedať jednu príjemnú chvíľu a jednu, ktorá bola náročná.

Začnite krátkym vlastným príkladom: „Potešilo ma, že sme sa spolu prešli. Nahnevalo ma, keď som nevedela nájsť kľúče."

Dieťa môže rozprávať, ukázať tvár alebo povedať „dnes nechcem".

Keď sa podelí o problém, skúste najprv reagovať na to, čo povedalo: „Mrzelo ťa, že si nemohol pokračovať v hre." Riešenie môže prísť potom. Niekedy dieťa potrebuje najskôr zažiť, že ste mu porozumeli.

5. Rozhovor popri spoločnej činnosti

Niektorým deťom sa ľahšie hovorí, keď sa pritom prechádzajú, kreslia alebo stavajú. Nemusia sedieť oproti dospelému a čakať na ďalšiu otázku.

Ponúknite konkrétnu, neutrálnu otázku: „S čím si sa dnes hral?" Potom nechajte priestor.

Vyhnite sa podsúvaniu odpovede typu: „Zase ti niekto zobral hračku?" Radšej sa držte toho, čo dieťa samo spomenie.

A keď sa rozhovor nerozbehne, nemusíte ho zachraňovať ďalšími siedmimi otázkami. Aj spoločné ticho môže byť príjemné.

Pocity môžeme prijať, správaniu dať hranice

Pomenovať hnev neznamená dovoliť udieranie. Môžete povedať: „Vidím, že sa hneváš. Nedovolím ti biť sestru. Som tu a pomôžem ti."

Deti sa vyjadrovanie pocitov učia postupne. Hra vytvára príležitosť skúšať slová, príbehy a možné riešenia.

Ak chcete mať pri takýchto chvíľach jednoduchú pomôcku, pozrite si Tváre pocitov – emocionálne pečiatky.

Najdôležitejší odkaz však odovzdávate vy: môžeš mi povedať, čo prežívaš. A môžeš na to potrebovať čas. Aj keď si na tú správnu chvíľu spomenieš práve po zhasnutí.